Denník Pravda zverejnil článok (link TU), v ktorom informuje, že pán Hambálek je na sankčnom zozname a že mu je zmrazený nehnuteľný majetok, účty a aplikuje sa na neho zákaz vycestovania zo Slovenskej republiky.

Pred tým, ako si tému rozoberieme z právneho pohľadu, je potrebné uviesť, že p. Hambálka nepoznáme a nikdy sme sa nestretli. Ide však o tému, ktorej sa venujeme výlučne z toho pohľadu, akým smerom sa v dnešnej dobe uberá materiálny právny štát na Slovensku (a vlastne vo všetkých členských štátoch EÚ) a akým spôsobom ho ovplyvňujú najmä politické orgány EÚ, t.j. nevolené orgány Európskej únie.

Na strane 60 vykonávacieho nariadenia Rady Európskej únie (zdroj TU) sa uvádza meno slovenského občana Jozef Hambálek s nasledujúcim odôvodnením, na ktorého obsah sa treba náležito zamerať.

„Jozef Hambálek je predsedom európskej vetvy nacionalistického motocyklového klubu Nightwolves MC so sídlom na Slovensku. Hambálek, ktorý môže byť napojený na ruského prezidenta Vladimíra Putina a ďalších zástupcov ruskej vlády, je verejne známy tým, že budoval európske ústredie Nightwolves MC na bývalej vojenskej základni na Slovensku, pričom použil vyradené vojenské vybavenie vrátane tankov. Jeho prebiehajúce aktivity zahŕňajúce údajne aj výcvik na aktívny boj na Ukrajine pre členov klubu Nightwolves, ktorý prebieha na jeho majetku, a aktívnu podporu proruskej propagandy v Európe, sa môžu považovať za bezpečnostnú hrozbu pre Ukrajinu a EÚ. Jozef Hambálek je preto fyzickou osobou, ktorá materiálne alebo finančne podporuje konanie narúšajúce alebo ohrozujúce územnú celistvosť, zvrchovanosť a nezávislosť Ukrajiny.

Takže si to zhrňme logicky: človek, o ktorom je údajne niečo verejne známe (t.j. niekto o ňom písal, nerozumej objektívne dané), že údajne niečo robí, a preto je (POZOR! Už nie údajne) takou osobou, ktorá podporuje (už nie údajne) konanie narúšajúce…

Inými slovami: ak sa o evidentne na pohľad červenom jablku povie, že sa verejne písalo, že by mohlo byť ešte zelené a teda údajne nie je červené, je bez ohľadu na aktuálny vizuál pretransformované na zelené.

Je nepochybné, že táto vetná skladba je do predpisu v časti odôvodnenia vsunutá úmyselne s jasným cieľom poškodiť konkrétnu fyzickú osobu. Zákonodarca si dokonca nedal ani námahu poukázať na nejaké utajené alebo operatívne poznatky, ktorými sa napríklad kamufloval stav pri cenzúre niektorých slovenských médií. Tu je situácia oveľa jednoznačnejšia.

Rada EÚ je orgán politický a tieto predpisy prijíma kvalifikovanou väčšinou.

Čím sa teda reálne môže daná fyzická osoba vôbec brániť?

Právnym základom reštriktívnych opatrení je čl. 215 ods. 2 Zmluvy o fungovaní EÚ v znení:

Ak tak ustanovuje rozhodnutie prijaté v súlade s kapitolou 2 hlavy V Zmluvy o Európskej
únii, Rada môže v súlade s postupom uvedeným v odseku 1 prijať reštriktívne opatrenia voči
fyzickým alebo právnickým osobám, skupinám alebo neštátnym subjektom.

Hlava 5 Zmluvy o EÚ sa nazýva

VŠEOBECNÉ USTANOVENIA O VONKAJŠEJ ČINNOSTI ÚNIE A OSOBITNÉ USTANOVENIA O SPOLOČNEJ ZAHRANIČNEJ A BEZPEČNOSTNEJ POLITIKE

Kapitola 2, čl. 23 znie:


Činnosť Únie na medzinárodnej scéne podľa tejto kapitoly sa spravuje zásadami, sleduje ciele a uskutočňuje sa v súlade so všeobecnými ustanoveniami uvedenými v kapitole 1.

Kapitola 1 pojednáva výlučne o politikách smerujúcich navonok vo vzťahu k tretím krajinám.

Je nanajvýš otázne, či sankcionovanie fyzických osôb vo všeobecnosti, ktoré sú občanmi členského štátu nie je prekročením kompetencie orgánov EÚ prijať takúto úpravu, o to viac, ak je tak učinené bez právoplatného rozhodnutia iného kompetentného orgánu (napríklad vnútroštátneho súdu v trestnom konaní).

Obmedzenia občanov členských krajín naráža priamo na Chartu a ustanovenia Európskeho dohovoru.

V prípade pána Hambálka môžeme bez ďalšieho hovoriť minimálne o porušení čl. 6 (právo na spravodlivé súdne konanie), čl. 7 (uloženie trestu výlučne na základe zákona) a čl. 13 (právo na účinný prostriedok nápravy) Európskeho dohovoru.

Príklad rozporu nariadenia s ústavou SR:

Čl. 20 ods. 5 ústavy znie:

Iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy, ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

T.j. pred zablokovaním majetku musia byť kumulatívne spojené 2 podmienky.

a) Ide o opatrenie nevyhnutné pre bezpečnosť štátu a

b) ide výlučne o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov.

V tomto prípade sa v odôvodnení zaradenia p. Hambálka na zoznam o takej skutočnosti nedozvedáme. Je teda arbitrárne.

P. Hambálek má 2 možnosti: obrátiť sa na Súdny dvor EÚ (konanie podľa čl. 275 Zmluvy o fungovaní EÚ) a žiadať o odklad vykonateľnosti, ktoré je možné súdom nariadiť a/alebo obrátiť sa na všeobecný súd v Slovenskej republike vo vzťahu k výkonu týchto opatrení Slovenskou republiky (čl. 276 Zmluvy). Ani jedno z týchto konaní z hľadiska rýchlosti vo vzťahu k spôsobeným následkom zrejme nemožno považovať za efektívny prostriedok právnej nápravy.

Osobitne je možné vnímať súvis tejto situácie s „pandemickým“ obdobím a používanie až nápadne podobného spôsobu, akým sa v „údajnom“, nepodloženom a veľmi slabo odôvodnenom prípade pristupuje z dôvodu ochrany údajného verejného záujmu k obmedzovaniu základných práv a slobôd.

Najprv to bola oblasť zdravia, neskôr šlo o cenzúru, teraz ide o pokus napadnutia práva na slobodu pohybu a práva na majetok. Aj vy tam vidíte kúsok čínskeho kreditného systému, ktorý vytŕča spoza horizontu?

A to všetko sa deje s vedomím, že vo všetkých prípadoch buď neexistujú účinné prostriedky právnej nápravy na vnútroštátnej úrovni, alebo všeobecné súdy v týchto exponovaných prípadoch rozhodujú v neprospech subjektov, ktorým je ujma na právach spôsobená, prípadne nerozhodujú vôbec alebo včas, t.j. existencia účinného prostriedku nápravy je len iluzórna, t.j. formálna.

Ak to takto bude pokračovať, je iba otázkou času, kedy Európska únia politickým rozhodnutím s odôvodnením sledovania verejného záujmu siahne na hierarchicky najvyššie postavené právo, právo na život.

V ponímaní dnešného uplatňovania bezhraničnej zásady prezumpcie správnosti právnych aktov totiž bude platiť, že človeka možno života najprv zbaviť, až následne sa bude riešiť, či to bolo správne a dôvodné rozhodnutie. Je totiž fakticky nemožné dovolať sa priamej aplikovateľnosti predpisov vyššej právnej sily, vrátane práva na život zakotveného v ústave.

Ostáva teda len smutne konštatovať, že dnešné personálne zloženie politických orgánov Európskej únie dostatočne odôvodňuje nepotrebnosť tohto projektu pre členské štáty, ba až nebezpečnosť pre občanov členských štátov.

Ak bude Európska únia takto naďalej deštruovať právny štát v materiálnom zmysle, ľudia si časom zvyknú na normalizáciu tohto stavu a ani si nestihnú uvedomiť, že sa nachádzajú v politickom zriadení totalitárneho typu, kde funguje výlučne ilúzia práva.

Peter Weis