Server katehon uverejnil zaujímavý článok od autora Adnana Oktara, ktorý sa venuje zaujímavým úvahám o osude viacerých krajín na Blízkom východe. Pri všetkej protirečivosti, ktorá sa objavuje v prognózach o ďalších osudoch Blízkeho východu je očividný jeden fakt, na ktorom sa zhodnú všetky strany. Občianska vojna v Iraku a Sýrii priniesla ako tému dňa úvahy o nevyhnutnosti zmeny súčasných hraníc. Otázka zmeny hraníc sa dnes prakticky každodenne posudzuje na stránkach svetovej tlače.


Napríklad koncom októbra nemecký Der Tagesspiegel publikoval mapu, na ktorej majú Irak a Sýria odlišné hranice a rozdelené sú na tri časti. (Analýzu zverejnil Adnan Oktar pred americkými voľbami, málokto zo svetových politikov rátal s víťazstvom Donalda Trumpa. Der Tagesspiegel publikoval názory blízke Obamovej administratíve, dnes už môže byť situácia iná. Analýza Adnana Oktara je však napriek prípadnej neaktuálnosti veľmi zaujímavá).

Na zobrazenej mapke v denníku Der Tagesspiegel je územie Sýrie a Iraku spojené a nachádzajú sa tri pracovné názvy nových štátov – Kurdistan, Sunnistan a Siitstan. Na území bývalej Sýrie sa nachádza ešte aj Alawitestan, Saudská Arábia je rozdelená na päť časti, pričom Jemen si zachováva samostatnosť. Der Tagesspiegel naznačuje, že hranice sa môžu meniť aj v Lýbii.

Európski a americkí politici by si už mali uvedomiť, že obdobie, kedy oni mohli z pozície sily určovať, ako budú vyzerať hranice jednotlivých štátov, sa pomaly končí. Dnešné hranice krajín Blízkeho východu boli z veľkej väčšiny narysované na začiatku 20.storočia po rozpade Osmanskej ríše, pričom k ďalším zmenám prišlo po 2. svetovej vojne, kedy vznikol štát Izrael, ďalšie zmeny súviseli so Suezskou krízou či vojnami, ktorých sa zúčastnil Izrael. Pri väčšine týchto zmien stála najmä Veľká Británia, neskôr USA, Francúzsko i ZSSR.

Vplyv Veľkej Británie pri určovaní hraníc nových štátov je nepopierateľný. Rozdelenie hraníc bolo principiálne také, aby v budúcnosti umožnilo nárast napätia a vznik konfliktov. Britániou určené hranice nerešpektovali náboženské, sociálne a ani etnické parametre, pretože cieľom takéhoto rozdelenia bolo využívať v budúcnosti vojny a napätie na ovládanie celého regiónu.

V roku 2013, kedy boli pozície Bašára Assada veľmi ohrozené, uverejnil americký denník New York Times ďalšiu zaujímavú mapu, na ktorej bolo územie Saudskej Arábie bohatej na ropu rozdelené na 5 malých a slabých štátov, ktoré možno ľahko ovládať. Podľa tejto mapy mala existovať Východná Arábia (oblasť pri Ormuzskom prielive), Západná Arábia, Južná Arábia, dva Jemeny, Severná Arábia a Stredná Arábia, de facto nástupca Saudskej Arábie s hlavným mestom el Rijádom.

Stredná Arábia sa podľa amerického denníka mala pracovne nazývať Wahhábistan. Na rozdiel od Britov, ktorí naschvál určovali hranice tak, aby v nových štátoch už pri ich vzniku existovali zárodky budúcich nepokojov, na mape zverejnenej Američanmi sa hranice nových štátov kryli s výskytom piatich najdôležitejších saudských kmeňov. (Američania si vo vazalských štátoch neželali žiadne problémy a vojny, ropné náleziská mali fungovať pod americkou kontrolou bez problémov).

Zverejnená mapa Saudskej Arábie jednoznačne dokazovala, aké majú v najbližšej budúcnosti USA plány so svojím spojencom Saudskou Arábiou. USA tak jednoznačne ukázali, že v roku 2013 nepotrebovali priateľov, ale mali len svoje záujmy, ktoré tvrdo presadzovali.

Niekomu sa môžu tieto tvrdenia zdať absurdnými, no USA si svoje plány pripravili naozaj podrobne. V roku 2013 sa z pomocou USA rozpútal konflikt v Jemene, ktorý prerástol do občianskej vojny. Saudská Arábia vstúpila do konfliktu v Jemene, ktorý jej pomaly prerastal cez hlavu.

V Saudskej Arábii približne 15% obyvateľov tvoria šiíti, rovnako ako v Jemene a tí okamžite začali s protestami, dokonca uvažovali, že sa od Saudskej Arábie odpútajú a pričlenia sa k šiítskemu Bahrajnu. Po smrti kráľa Fahda v Saudskej Arábii začal boj o nástupníctvo na tróne a jednota krajiny sa začala drobiť, čo takisto vyhovovalo Američanom. Aby sa situácia ešte viac radikalizovala a oslabili sa všetky krajiny v regióne, začali USA destabilizovať situáciu v Lýbii, Iraku, Sýrii a Egypte. Destabilizácia pomerov priniesla so sebou masívny pohyb obyvateľstva, stratu sociálnych istôt, takže dostatok zradikalizovaných ozbrojených mužov mohol poslúžiť USA v zástupných armádach pri presadzovaní ich plánov. Americké plány však zhatil vstup Ruska do konfliktu v Sýrii na jeseň 2015, vďaka ktorému sa Bašár Asad zachránil. To že Asad nepadol, vážne narušilo americké plány na Blízkom východe.